Kierkegaardovo kresťanstvo z hľadiska pohegelovskej filozofie nábo?enstva

MARÍA JOSÉ BINETTI

Kierkegaard and the Crisis of the Contemporary World

University of Toronto y Central European Research Institute of Søren Kierkegaard Society in Slovakia

Lugar: Nitra; Año: 2017; p. 167 - 181

Etickosť sa podľa Kierkegaarda vysvetľuje mnohými spôsobmi alebo minimálne dvoma odli?nými spôsobmi. Jedným z nich je etika, ktorá v trojstupňovej schéme existenčných etáp zastáva miesto v strede alebo ?dialektické? miesto medzi estetikou a nábo?enstvom. A naozaj medzi prvou, estetickou bezprostrednosťou a druhou, nábo?enskou bezprostrednosťou etika vymedzuje rozdiel alebo popieranie, rozpor alebo ničotu, v ktorej sa du?a rozkladá pred dosiahnutím čistého súladu so sebou samým. Napriek tomu tak, ako existuje etika, ktorá redukuje Ja na samotný zničujúci rozpor, existuje iná etika, etika kladnej identity, ktorú Kierkegaard nazýva ?druhou etikou? . Táto posledne menovaná v porovnaní s ňou predstavuje svoje vlastné prekonávanie sa, sprostredkované vedomím viny, v ktorej sa prvá rozkladá s cieľom, aby druhá získala svoju ?eticko-nábo?enskú? podstatu. Povedané inak, prvá reprezentuje etiku absolútnej a bezvýhradnej povinnosti, zákona, ktorým sa vyjadruje nekonečný ale nedosiahnuteľný ideál. V rámci historických modelov tejto morálnej koncepcie sa Kierkegaard odvoláva na ?idovský zákon, ktorého povinnosti sú riadené čiste abstraktnou transcendenciou, alebo kantovskú morálku, ktorej univerzálnosť tkvie v intimite celého osobného vedomia. Naopak druhá etika je etikou viery a lásky, ktoré aktualizujú ideálnosť nie samotnými ľudskými silami ale silami Druhého, v ktorom sa existencia potvrdzuje mimo nej. O rozdiele medzi oboma budeme hovoriť na týchto stranách.